Osobné svedectvo ukrajinského vojaka o útoku, padlých spolubojovníkoch a meste, ktoré sa stalo symbolom odolnosti.
Tri hodiny ráno. Telefonát.
„Pripravte sa. Ráno vyrážame do útoku.“
Volal náš nový veliteľ.
Žiadne dlhé vysvetľovanie. Žiadne zbytočné otázky. Len niekoľko slov, ktoré okamžite zahnali spánok a prinútili naše srdcia biť inak.
Vtedy sme bývali v starej továrni v Družkivke. Obyčajné miesto pre neobyčajný život. Spali sme, jedli, žartovali, čakali na rozkazy a snažili sa aspoň na pár hodín zabudnúť na vojnu okolo nás.
Ale vojna na nás nikdy nezabúdala.
Rýchlo sme sa obliekli, skontrolovali výstroj a naložili zbrane na korbu pick-upu.
Pred nami ležal Bachmut.
Ešte sme netušili, že sa toto mesto stane jedným z najbolestnejších symbolov našej vojny.
Cesta, ktorá viedla v ústrety smrti
Nočná cesta bola dokonca veselá.
Áno, veselá.
Pre civilistu môže byť ťažké pochopiť, ako sa dá smiať cestou do útoku. Lenže vo vojne je humor niekedy posledným spôsobom, ako skryť strach.
Niekto žartoval. Niekto mlčal. Niekto upieral zrak do tmy vonku.
Myslel som na to, že všetci chceme to isté: splniť úlohu a vrátiť sa.
Do Bachmutu sme prišli pomerne rýchlo.
Zišli sme do pivnice, kde sídlil náš štáb.
Ostatní už boli zhromaždení: muži z prvej, druhej a tretej roty aj vojaci zo samostatných čiat. Zvolali všetkých, ktorí boli k dispozícii a mohli vyraziť.
Dôvod bol vážny.
Nepriateľ prelomil obrannú líniu a prenikol priamo do mesta.
Naši muži držali obranu dlho. V neďalekej Kliščijivke už bola skaza strašná. Zdalo sa, že ani zem už nedokáže znášať, čo s ňou vojna robí.
Teraz nepriateľ prišiel do Bachmutu.
A my sme ho museli zastaviť.
Tri kilometre do pekla
Opustili sme štáb.
Pred nami boli približne tri kilometre mestskými ulicami.
Tri kilometre.
V čase mieru je to obyčajná prechádzka. Človek ju môže prejsť a myslieť pritom na večeru, prácu či zajtrajšok.
Vo vojne môžu tieto tri kilometre oddeľovať život od smrti.
Vzdialenosť sme rýchlo prekonali a začali útočiť na nepriateľské pozície.
Všetko sa odohrávalo rýchlo.
Nebol čas myslieť na budúcnosť ani spomínať na minulosť. Len táto chvíľa, spolubojovníci vedľa vás a úloha, ktorú treba splniť.
Štyri hodiny.
Približne tak dlho trval náš útok.
Štyri hodiny, ktoré sa nedajú jednoducho vymazať z pamäti.
Dobyli sme späť naše pozície v meste.
Zdalo sa, že to najhoršie máme za sebou.
Zdalo sa, že si môžeme na chvíľu vydýchnuť.
Ale vo vojne môžu byť slová „zdalo sa“ tým najkrutejším klamom.
Keď nebo začalo zabíjať
Nepriateľ sa nechcel vzdať tak ľahko.
Začalo sa strašné delostrelecké bombardovanie.
Nepriateľské delostrelectvo bilo tak neúprosne, že sa zem pod našimi nohami akoby trhala.
Výbuch za výbuchom.
Úder za úderom.
Už nemyslíte na víťazstvo. Myslíte na najbližšie sekundy.
Či sa včas dostanete do úkrytu.
Či spolubojovník vedľa vás prežije.
Či príde ďalšie ráno.
Sami sme tú paľbu nedokázali zastaviť.
Museli sme trochu ustúpiť a nájsť miesto, kde by sme sa mohli zachytiť a pokračovať v boji.
Ale to už bol iný deň.
Iný príbeh.
Iná skúška.
Sedem mužov, na ktorých nikdy nezabudneme
V ten deň sme stratili dvoch spolubojovníkov.
Dvaja padli.
Ďalších päť našich vojakov bolo zranených.
Pre niekoho sú to len čísla.
Dvaja mŕtvi.
Piati zranení.
Ale pre nás za každým číslom stál človek.
Niekto, kto sa s nami možno ešte pred chvíľou smial.
Niekto, kto možno išiel tou istou nočnou cestou a veril, že sa vráti.
Každý mal život, sny a blízkych, ktorí naňho čakali doma.
Dvaja sa už nikdy nevrátia.
Piati si niesli zranenia z tej vojny ďalej.
Nech sa bitka skončila akokoľvek a nech ju oficiálne hlásenia nazvali akokoľvek, tento deň navždy zostane dňom, keď sme stratili svojich ľudí.
Pozíciu možno dobyť späť.
Mesto možno ubrániť.
Ale padlého spolubojovníka nemožno nikdy vrátiť.
Pevnosť, ktorú svet ešte nepoznal
Dnes je meno Bachmut známe ďaleko za hranicami Ukrajiny.
Nazývajú ho pevnosťou.
Boli o ňom napísané tisíce článkov. Boli mu venované piesne. Jeho meno sa stalo symbolom odolnosti ukrajinských vojakov.
Ale pre mňa je Bachmut viac než meno na mape.
Sú to tri hodiny ráno.
Je to hlas veliteľa v telefóne.
Je to stará továreň v Družkivke.
Je to pick-up, nočná cesta a žarty mužov, ktorí ešte netušili, čo ich čaká.
Sú to tri kilometre mestskými ulicami.
Sú to štyri hodiny útoku.
Sú to dobyté pozície.
Je to delostrelecká paľba.
A sú to dvaja spolubojovníci, ktorí navždy zostanú v našej pamäti.
Ešte sme nevedeli, koľko bolesti, krvi a ľudských osudov sa s týmto mestom spojí.
Len sme robili svoju prácu.
Prácu vojaka.
Bránili sme svoju zem.
A tam, medzi výbuchmi, troskami, strachom a odvahou, sa pre nás už rodila pevnosť Bachmut, ktorú mal svet spoznať neskôr.
Neviem, či si dnes niekto pamätá práve ten útok.
Ale ja si ho pamätám.
Pamätám si tých mužov.
Pamätám si ten deň.
A kým budem žiť, budú žiť v mojej pamäti.
Pretože pevnosť Bachmut nie sú iba budovy, ulice a obranné pozície.
Sú to ľudia, ktorí vydržali tam, kde sa zdalo nemožné vydržať.
A tí, ktorí zaplatili najvyššiu cenu: svoje životy.
Venované spolubojovníkom, ktorí padli pri obrane Bachmutu. Večná pamiatka a česť.
Leave a Reply